Katherine: Dependence on blood

Katherine: Dependence on blood - 4. Kapitola

17. února 2011 v 18:54 | *Lilly*

4. Kapitola

KaterinaGraham-SK
Naháňali ma traja jeho pomocníci, avšak šmykla som sa pri behu v lese. Ukryla som sa pri kôpke sena. "Katerina. Viem, že je blízko!" Kričali na mňa cez celý les. Druhý tiež kričal. "Cítim tvoju krv!" Pokračovali v kričaní a hľadaní. "Utekať nemá cenu! Klaus ťa nájde, aj keď budeš kdekoľvek!" Zrazu jeden zakričal. "Tadiaľto, cítim tam viac krvi!" Srdce mi išlo vyskočiť z hrude, ako som sa bála. Strachom som až nedýchala. Začala som odpočítavať posledné sekundy môjho života. Bála som sa, že ma zabijú.

Keď sa rozbehli iným smerom, konečne som začala dýchať. Poobzerala som sa opatrne okolo seba. Chvíľu mi trvalo vstať zo zeme plnej mokrého lístia, pretože som mala veľké a široké šaty. Vstala som, poobzerala sa dookola a ako som už chcela začať bežať, zrazu sa predo mnou niekto objavil. Zľakla som sa!
Zatlačil ma k stromu a držal mi ústa, aby som nekričala. Bála som sa, že je to jeden z jeho upírskych pomocníkov a našli ma. Neznámy sa poodberal okolo seba a povedal mi: "Choď na východ. Dlho ich už za nos ťahať nemôžem." Avšak ja som nemohla. "Ja už nemôžem bežať!" On však stále trval na svojom. "Už len jednu míľu. Potom narazíš na chatu. Tam budeš v bezpečí. Tak bež, bež!"
Rozbehla som sa čo najrýchlejšie, ako som v tej chvíli vládala... Utekala som, ani som nevedela kam...

Už som nevládala, z tváre mi tiekla krv, ale nemohla som sa zastaviť. Bežala som ďalej... Konečne som dobehla k chate.
Klopala som sa kričala: "Pomoc. Pomôžte mi, prosím."
Po chvíli mi otvorila starenka.
"Prosím, pomôžte mi." Avšak nebola príjemná. "Cudzincov vo svojom dome nevítam." Nedala som sa v takej nebezpečnej situácii odbiť. "Nie. Trevor povedal, že mi pomôžete. " Starenka sa na mňa pozerala, dvere držala len pootvorené. "Trevor. Vždy dáva sľuby, ktoré ja nechcem splniť."
Zrazu sa za starenkou objavila žena s dlhými blond vlasmi a povedala starenke, aby ma pustila dnu.
Vošla som dnu a hneď som si musela sadnúť. "Dones jej vodu a niečo na jedenie." Povedalo dievča starenke.
Nejako zvláštne sa na ňu pri tom pozerala, ako keby ju hypnotizovala a starenka potom vyšla z chaty a odišla. "Ty musíš byť Rose. Ďakujem."

Pokračovala som. "Trevor hovoril, aby som ti ukázala toto." Ukázala som jej mesačný kameň, ani som nevedela čo to je a prečo to má taký veľký význam.
"Ukazujem ti to, aby som dokázala, že to, čo hovorím, je pravda. A že mi pomôžeš utiecť." Povedala som Rose.
Rose sa však trošku naštvala. "Ukradla si to Klausovi?" spýtala sa ma. "Bola to časť rituálu obete, tak som to zobrala a utiekla som." Rose však začala kričať. "Od Klausa sa neuteká! Každý, kto sa o to pokúsi, skončí opäť u neho, a každý, kto mu v úteku pomáha, zomrie." Ja som však bola ešte stále zadychčaná od toľkého behu, ale odpovedala som jej. "Viem, že veľmi riskujete, keď mi pomôžete." Ona však neprestávala. "Ja nič neriskujem. Za súmraku ťa odvediem späť ku Klausovi a požiadam ho, aby mal zľutovanie pre nás obe." Ten nápad sa mi vôbec nepáčil. "Nie, nie!" Zdrapila ma za ramená a odviedla do tmavej izby, kde ma zamkla.

Sedela som na posteli v tmavej izbe a premýšľala som, čo mám na svoju záchranu pred Klausom spraviť. Nevedela som na nič prísť, tak jediné, čo mi po čase napadlo, bolo prebodnúť sa. Na zemi v rohu som našla nôž a tak som sa pichla do brucha. Dosť to bolelo, ale je to jediná možnosť, ako sa zachrániť.
Po čase tam za mnou prišla za mnou Rose. "Už sa stmieva. Je čas ísť." Avšak neprišla s prázdnymi rukami, niesla si lano, aby ma zviazala.
Chcela ma zviazať, ale všimla si, že mi z brucha tečie krv. "Kedy sa ti to stalo?" Spýtala sa a bola dosť šokovaná. "V lese. Zakopla som." Vymyslela som si na poslednú chvíľu." Rose mi však očividne neverila. "Klameš. To by som cítila." Hneď ako to dopovedala, na posteli vedľa mňa našla nôž. "Radšej zomriem, než by som sa mala vrátiť ku Klausovi. Nechaj ma prosím zomrieť." Rose nechcela, aby som zomrela...

Katherine: Dependence on blood - 3. Kapitola

6. února 2011 v 13:13 | *Lilly*

3. Kapitola

KaterinaGraham-SK
Stála som za dverami Klausovej pracovne a počúvala. Viem, dôvera a lojalita nepatria medzi moje dobré vlastnosti...Rozhovor Klausa a jeho pomocníkov ma zaujal. Počula som svoje meno, tak som stíchla a počúvala. "Musíme tú vec vybaviť čo najskôr. Spolieham sa na Vás, lebo viem, že ma nezradíte. Musíte Katerinu strážiť, pretože kebyže sa to dozvie skôr, ako to spravíme, iste by vymyslela nejaký plán a ušla." Pomocníci len počúvali. Ich hlas som nepočula, nevedela som spoza dverí zistiť, o ktorých ide. Až keď prehovorili. "Rozumieme. Katerina nemá ani tušenie, čo sa deje. Dáme na ňu pozor." Druhý asi len prikývol, ale neprehovoril. Počula som len Klausa. "Už nevidím v očiach Kateriny takú lásku, akou ma obdarovávala doposiaľ. Podľa mňa niečo tuší. Priveďte mi ju sem dneska večer a odoberieme jej toľko krvi, koľko na zrušenie kliatby treba."
Ako som započula od Klauda, že "odoberieme jej toľko krvi, koľko na zrušenie kliatby treba" , rozbehla som sa dolu po schodoch a rýchlo preč. Avšak v tej rýchlosti som sa pošmykla a spadla dole schodami...

Keď som sa prebrala, nevedela som, kde som. Poobzerala som sa okolo seba a videla som len izbu a ja som ležala v strede na velikej posteli plnej vankúšov a...všetky okná a dvere boli zavreté! Izba bola plná tmy, nevedela som, či je deň a či noc. Potichučky som vyšla z postele a pribehla som ku dverám. Skúsila som potichučky otvoriť, ale boli...zamknuté! Zrazu ma pohltil strach a beznádej. "Určite ma obetujú a v tele mi neostane ani kvapka krvi! Čo budem robiť?" Stále som si opakovala.

Z chodby som počula hlasy. "Nemuseli sme ju ani hľadať, pane. Teraz len musíme na ňu dať pozor do večera a spravíme to tak, ako budete chcieť." Započula som medzi hlasmi aj Klausa. "Na túto chvíľu som dlho čakal." A odišli. Bolo ticho, žiadne hlasy, nikto... Začala som kričať. "Pustite ma! Prosím! Nechcem umrieť!" Lenže ma nikto nepočul. Kričala som a kričala, až po hodine prišiel niekto ku dverám. Srdce mi búšilo najrýchlejšie za celý môj život. "Určite je to Klaus a už ma idú zabiť!" Opakovala som si dokola.
Kľúč vo dverách sa obrátil, niekto odomkol dvere a vošiel. "Slečna Petrova, dali by ste si niečo na jedenie alebo čaj?" Spýtala sa ma slúžka v Klausovom dome. Hneď som na niečo prišla. "Áno, Alicia, prosím si čaj." Povedala som jej kľudným hlasom. "Iste, slečna, hneď Vám ho prinesiem." Plán zatiaľ fungoval. "Ďakujem, počkám tu na neho. Zavriem za Vami dvere." Myslela som si, že teraz na môj plán príde, ale súhlasila a odišla. Hneď, ako zišla dolu schodmi som vybehla z izby a na moje veľké šťastie boli bočné dvere pre služobníctvo odomknuté. Potichučky som vyšla z domu. Plán mi vyšiel. Len čo teraz. Keď pôjdem domov, tam za mnou príde Klaus hneď. Tak kam mám ísť? Aby som sa zachránila, musím pred Klausom utiecť. Ale kam?

"Uchvátil ma, ale len do okamžiku, než som zistila, čo je zač a čo odo mňa chcel...A potom som utekala, čo mi nohy stačili...

Katherine: Dependence on blood - 2. Kapitola

30. ledna 2011 v 13:13 | *Lilly*

2. Kapitola

KaterinaGraham-SK
Moje nerozvážnosti neboli v tejto dobe tolerované. Mala som nemanželské dieťa, taká hanba...Dieťa, ktoré mi hneď po pôrode vzali, ale tým sa to neskončilo...

Pre moju rodinu to bola obrovská hanba, tak veľmi sa za mňa hanbili, že ma vyhodili z domu a vyhnali aj z Bulharska. Nemala som kam ísť. Okrem rodiny som nemala žiadnych príbuzných. Odišla som teda sama do Anglicka.
Aby som prežila, musela som sa veľmi rýchlo prispôsobiť a stala sa zo mňa Britka.

"Milý denníček,
si to jediné, čo som si okrem pár šiat z domu odniesla. Moja rodina ma hneď po pôrode mojej dcérky vyhodila z domu, nemala som čas si ani zobrať moje veci. Taká hanba, mala som nemanželské dieťa. Neviem, čo budem robiť. Bola som sa pozrieť v meste, ale každý tam hovorí len o Klausovi, mladom nezadanom šľachticovi.
Ja vôbec neviem kto to je. Musím si ale nájsť nejakého muža, lebo sama to dlho bez peňazí nezvládnem. Bývam u jednej starenky, ktorú ovládam. Pijem z nej, inak by som zomrela. Dlho však takto nevydržím. Musím niečo spraviť. A to čo najskôr..."

Nasledujúci deň som sa išla znova prejsť do mesta. Starenka mi dala nejaké peniaze, tak som si išla kúpiť pekné šaty. Rýchlo som sa vrátila domov, lebo som bola strašne smädná. Keď som sa napila, na chvíľu som si ľahla. Zrazu niekto zaklopal na dvere.

Poslala som starenku otvoriť. Začula som mužský hlas. Išla som sa pozrieť a zbadala som ho. Vysoký, hnedovlasý muž. "Teba som hľadal." Povedal mi. Stál predo mnou a ja som nevedela ani kto to je a už vôbec som nemala tušenie, prečo ma hľadal. "Kto ste? Prečo ste ma hľadali?" Neveriacky som sa ho spýtala. "Som Klaus. Určite si už o mne počula." Keď to dopovedal, spomenula som si, ako som pred pár dňami v meste o ňom niečo započula. "Teší ma. Som Katerina Petrova." Pozeral sa na mňa, akoby čakal, že mu poviem niečo viac. "Ešte som ťa v meste nevidel, si tu nová? Odkiaľ pochádzaš?" Ten záhadný šľachtic má zrazu veľa otázok. Avšak odpovedala som mu: "Som tu nová, odišla som z domu, z Bulharska." Trošku som zaklamala, že som odišla, pričom ma moja rodina vyhodila nielen z domu, ale aj z Bulharska.

Pár mesiacov sme sa stretávali. Chodil za mnou do chatky, kde som bývala. Vždy rýchlo prišiel a tak isto rýchlo aj odišiel. Keď sme sa jedného dňa prechádzali po meste, začalo svietiť slnko. Bola som šťastná, pretože odkedy som prišla do Anglicka, stále len pršalo a počasie bolo hmlisté. Chcela som sa prechádzať po slnku, ale Klaus sa rýchlo chcel vrátiť, pretože ho začali páliť oči na slnku. Zvláštne, ale povedal mi, že je to len alergia. Veľmi sme sa zblížili, uchvátil ma. Avšak nie tak veľmi, ako som ja uchvátila jeho. Stále chcel byť so mnou, každú minútu môjho života.

Zdalo sa mi to divné, akoby bol mnou posadnutý, ale neriešila som to. Uchvátil ma a staral sa o mňa. To mi stačilo. Po ďalších pár mesiacoch som chcela Klausa prekvapiť, a tak som sa vybrala do jeho domu sama. Dvere boli otvorené, tak som nemusela ani klopať a ľahko som vošla dnu. Počula som z poschodia hlasy, tak som potichučky vyšla hore schodmi. Zastala som za dverami, ale to som nemala robiť.

Vypočula som si celý rozhovor Klausa a...

Katherine: Dependence on blood - 1. Kapitola

23. ledna 2011 v 13:13 | *Lilly*

1. Kapitola

KaterinaGraham-SK
"Milý denníček,
je január, píše sa rok 1489, vonku zima, sneží a ja...zamilovala som sa! Veľmi dobre ho nepoznám, neviem odkiaľ prišiel, neviem nič o jeho rodine...Bojím sa ho predstaviť rodine, pretože viem, že ho neprijmú ako môjho budúceho manžela. Nato je až príliš odlišný od predstáv mojich rodičov. Avšak nevzdám sa lásky kvôli rodine. Chcem byť šťastná a chcem mať život naplnený ozajstnou láskou."

Keď som ho doviedla k nám domov, zo začiatku bolo všetko v poriadku. Matka navarila chutný obed, otec s ním prehodil zopár slov o nepokojoch v Bulharsku, ale hlavne v našom meste, ktoré sa v posledných dňoch dejú. Keď sa ho však spýtali na rodinu, povedal im presne to, čo chceli počuť. "Pochádzam z veľmi bohatej rodiny, ktorá sídli neďaleko mesta. Plánujem si zobrať Katerinu za ženu a vychovávať s ňou deti." Rodičia boli nadmieru šťastní. Túto odpoveď sme si nacvičili, aby ho prijali.

Rok sme sa stretávali a ja som otehotnela. On však z toho nebol tak nadšený, ako ja. Odmietol si ma vziať, myslel si, že to dieťa nie je jeho, pretože ma chceli všetci chlapi z mesta, pretože som mala krásne hnedé vlasy, hnedé oči a od prírody som bola nádherná. Celé tehotenstvo som chcela najprv držať v tajnosti pred rodičmi, ale po pár mesiacoch mi už vykúkalo brucho, tak som to musela povedať rodičom. Musela som pred nimi predstierať, že som aj ja šťastná, aj keď ma zožierala predstava, že budem dieťatko vychovávať sama. Spočiatku boli šťastní, ale keď od miestnych obyvateľov počuli nepekné veci o mojom budúcom manželovi, zmenili svoj názor.

Dni aj noci som preplakala, ani z domu som nemohla vyjsť, pretože sa za mňa kvôli nemanželskému dieťaťu moji rodičia hanbili.

Nastal ten deň. Dostala som strašné kontrakcie. "Ja to už nezvládnem! Dostaňte to dieťa zo mňa už von!" Kričala som na celý dom.
Matka mi vravela: "Ešte trochu drahá, ešte trochu. Zatlač ešte trochu!" Po tom, ako ju zo mňa dostala, povedala: "Je to dievčatko!" Ja som bola šťastná. "Je to dievčatko. Matka, dovoľ mi sa na ňu pozrieť." Otec však nebol taký šťastný, ako ja. Nebol šťastný vôbec. "Žena, nerob to!" Kým som sa stihla na matku pozrieť, už moju dcérku dávala do rúk otca. "Dovoľte mi pochovať si ju aspoň raz, len jeden krát." Prosila som matku aj otca.
"Na to zabudni, zahanbila si našu rodinu." Povedal mi otec a odchádzal aj s mojou dcérkou preč z izby. "Otec, prosím. Nie, otec, nie, nie!" Plakala som ako sa len dalo a pritom som stále kričala. Matka však bola pokojnejšia ako ja. "Katerina, nie. Bude to tak pre ňu lepšie, Katerina." Ja som však protestovala. "Nie, matka, nie..." Objala ma ale stále mi hovorila: "Nechaj ju ísť, nechaj ju ísť, Katerina." Nenechala som sa a stále som sa snažila. "Matka, prosím, prosím..." Vtedy som bola nielen smutná, ale už aj naštvaná na otca a celú moju rodinu...

...Avšak týmto moje utrpenie neskončilo...
 
 

Reklama